Sorokinova kritika západnej spoločnosti

Дата добавления: 17 Января 2013 в 04:12
Автор: l**********@yahoo.com
Тип работы: реферат
Скачать полностью (29.70 Кб)
Работа содержит 1 файл
Скачать  Открыть 

Sorokin seminarka uprava.docx

  —  33.04 Кб

Univerzita Komenského v Bratislave                 

Filozofická fakulta

Rufiz ZEYNAL

2boSO, Sociológia,

2. ročník, zimný semester

 

Seminárna práca

Sociologické teórie 20. storočia

9. december 2012

Vyučujúci: PhDr. Eva LAIFEROVÁ, CSc.

 

 

 

 

 

 

 

Sorokinova kritika západnej spoločnosti

 

 

 

 

 

 

Obsah

Obsah           1

Úvod - začiatok krízy západnej kultúry                                                      2

Hodnoty ako základ kultúry                 3

Vplyv krizy na umenie        4

Systémy pravdy: veda, filozofia a náboženstvo     6

Systémy etiky a práva                                               7

           Záver           8

Použitá literatúra         9

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Úvod – začiatok krízy západnej kultúry

 

20.storočie je obdobím, ktoré sa začalo krízou Západnej Európy a celej západnej civilizácie. Do konca XIX. storočia ľudstvo bolo spokojné s ponímaním pojmu “kultúra” ako civilizácii, sumy vedeckých a technických úspechov, ktoré dovoľujú jednotlivcom dôstojne žiť v spoločnosti a maximálne využívať jej prospechy. Avšak na začiatku XX. storočia ľudstvo pochopilo, že vedecko-technický progres nevedie priamo ku kultúrnej prosperite a duchovnej spokojnosti, a že prudký rozvoj techniky môže spomaliť, a niekedy aj poškodiť rozvoj kultúry.

Sociokultúrna kríza, ktorá sa začala na konci 19. a začiatkom 20. storočia, znamenala začiatok prudkej krízovej epopeji, ktorá zachvátila západnú spoločnosť v 20.storočí. Krízy sa v rôznych formách menili jedna po druhej a ovplyvňovali všetky oblasti života. Pri tom každé desaťročie “obohacovalo” “krízovú kolekciu” rôznymi všemožnými fenoménmi a zmenami. Na začiatku 20.storočia si ľudia iba smutne mohli predstaviť obrovské zmeny ktoré očakávali západnú spoločnosť a celkom ľudskú civilizáciu. Európa, a s ňou aj cely svet museli prežiť desaťročia vojen, revolúcii, konfliktov, nádeji a rozčarovaní pred tým ako boli pochopené príčiny a dôsledky prebehajúcich udalostí.

Samotný jav kultúrnej krízy zmenil celkové ponímanie kultúry. Filozofia kultúry 20.storočia je predovšetkým vyjadrovaním kultúrnej uvedomelosti západnej spoločnosti. Väčšina prác 20.storočia, ktoré sa venujú kultúre nie sú odstráneným akademickým rozmýšľaním o podstate kultúry, ale skôr živou a emocionálnou odozvou na krízu vtedajšieho života. Niektoré z týchto prác vo svojich záveroch vyzerajú pesimisticky, niektoré sú dosť optimistické. Zaujímavé je, že vo väčšine z prác zameraných na krízu 20.storočia sa autori naozaj znepokojujú nad príčinami vtedajšieho a budúceho stavu kultúry a spoločnosti.

Z veľkého počtu výrazných mien v histórii kultúry 20.storočia by sme mohli vydeliť Pitirima Sorokina, amerického sociológa ruského pôvodu, ktorý je autorom viac ako päťdesiatich kníh, a okrem toho aj nesčíselného počtu článkov a esejí. V niektorých zo svojich prác Sorokin analyzuje život západnej spoločnosti a vytvára koncepciu jej sociálnej a kultúrnej dynamiky. Sorokinove diela sú natoľko dôležité, že „nikto nemôže popierať ich obrovský vplyv na rozvoj moderného myslenia nielen v sociologickej vede, ale aj ďaleko za jej hranicami“. Cieľom danej seminárnej práce je opis a analýza kritiky a myšlienok P. Sorokina o západnej civilizácii a kultúre.

 

Hodnoty ako základ kultúry

 

Sorokin chápal vývoj kultúry a histórie ako zmenu troch sociálnokultúrnych super-systémov. Ideálneho systému, idealistického systému a senzitívneho systému. Centrálnym poňatím pre Sorokina ako pre vedca je pojem hodnoty. “Keďže pre Platóna centrálnym pojmom boli “myšlienky”, pre Aristotela – “význam”, pre Bacona – “experiment” a “indukcia”, pre Darwina – “prirodzený vyber”, je očividné že pre Sorokina je centrálnym pojmom “hodnota”. Človek, ako súčasť spoločnosti, sa automaticky stáva súčasťou systému sociálnych vzťahov pod vplyvom rôznych faktorov. Práve preto, ako hovorí Sorokin, “hocijakú spoločnosť je možné opísať a pochopiť len cez prizmu systému hodnôt a foriem, ktoré sú pre tuto spoločnosť charakteristické. Tento systém je súčasnou kultúrnou hodnotou”.

Človek a spoločnosť sú navzájom spojení a ovplyvnení. Všetko čo prebieha v spoločnosti ma vplyv aj na človeka. Na základe rozsiahlych dôkazov Sorokin konštatuje krízu všetkých dôležitých aspektov života a kultúry západnej spoločnosti. V diele “Sociálna a kultúrna dynamika” Sorokin zdôrazňuje: “Sme akoby medzi dvoma dobami – vymierajúcou senzitívnou kultúrou svetlého včerajšku a blížiacou sa ideačnou kultúrou vytvárajúceho sa zajtrajšku”.

Pri charakterizovaní kultúry Sorokin hovorí, že kultúra znamená jednotu, všetky časti ktorej sú prestúpené jedným základným princípom a vyjadrujú hlavnú hodnotu. On zdôrazňuje, že pravé hodnoty sú základom každej kultúry. Pre stredovekú západnú kultúru bol centrálnou hodnotou Boh. “Ten unifikovaný systém kultúry, ktorý je založený na princípe supersenzitivnosti a superrozumnosti Boha ako jedinej hodnoty môžeme nazvať ideačnym”.

O stave západnej spoločnosti Sorokin hovorí, že naše terajšie problémy pochádzajú zo zničenia senzitívnej formy západnej kultúry a spoločnosti, ktorá vymenila ideačnú formu stredovekej kultúry. Ale žiadna z kultúrnych foriem, buď to ideačná, idealistická alebo senzitívna, nie je večná. Skôr alebo neskôr každá z kultúrnych foriem vyceruje svoj potenciál. Keď nastáva táto chvíľa, aktuálna kultúrna forma sa začína rozpadať a na konci úplne zaniká. Takto sa stalo v minulosti už niekoľko krát v histórii kultúr, taký istý proces prebieha s terajšou senzitívnou formou. Tento proces vôbec neznamená zánik západnej kultúry a spoločnosti, ale je začiatkom revolúcie v kultúrnom a sociálnom živote.

 

Vplyv krízy na umenie

 

Krásne umenie, ako píše Sorokin, „je najviac senzitívnym zrkadlom spoločnosti a kultúry. Krásne umenie je súčasťou spoločnosti a kultúry, a stav krásneho umenia priamo súvisí so stavom spoločnosti a kultúry“. Umenie je tiež ovplyvnené prebiehajúcou krízou. Kríza v krásnom umení zobrazuje deštrukciu senzitívnej formy nášho maliarstva, sochárstva, hudby, literatúry, dramaturgie a architektúry. Formy umenia v spoločnosti sa tiež menia po sebe, lebo umenie a spoločnosť sú vzájomne spojené. V krásnom umení môžu byť rozlišované tri základné tipy:

  1. ideačne umenie, v ktorom je centrálnym pojmom Boh a všetko je tomuto pojmu podriadené;
  2. senzitívne umenie, ktoré reprodukuje javy tak, ako sú vnímané našimi zmyslovými orgánmi;
  3. idealistické umenie, ktoré, ako zdôrazňuje Sorokin, je sprostredkovateľom alebo mostom medzi ideačnou a senzitívnou formou umenia.

Podľa Sorokina, keď sa v spoločnosti mení prevládajúca forma kultúry, v tom istom smere sa menia aj všetky formy výtvarného umenia. Môžeme to jasne vidieť v histórii grécko-rímskeho a západného výtvarného umenia. Práve preto pre pochopenie podstaty krízy v západnom výtvarnom umení 20.storočia, treba rozobrať stav výtvarných umení až z obdobia krétsko-mykénskej kultúry.

Príkladom ideačného antického umenia je grécke umenie 7. – 6. storočia namiesto ktorého prichádza idealistická forma. Parthenon, ako dobrý príklad idealistického umenia, je “spolovice  empirický a spolovice náboženský”. Idealistické umenie bolo dominantným až do 15.storočia, keď sa namiesto neho vyskytlo senzitívne umenie, ktoré je charakteristické aj pre 20.storočie. Avšak Sorokin si myslí, že senzitívne umenie v 20.storočí už dosiahlo štádia dospelosti a stalo sa vnútorne protirečivým. Umenie tej doby je z technického pohľadu dokonalé, z kvantitatívneho je bezpríkladné, ale vnútorne je bezobsažné. Umenie sa rozvíja a rastie, ale postupne sa vyčerpávajú umelecké sily a nastupujú dekadencia a deštrukcia. Ďalšou tendenciou je, že umenie sa stáva predmetom spotreby, ktorá sa vytvára podľa potrieb trhu, a je zameraná na užitočnosť a zábavu. Sorokin zdôrazňuje, že po rozpadajúcej sa senzitívnej forme umenia, sa určite stane hlavným buď ideačné alebo idealistické umenie.

 

 

 

 

Systémy pravdy: veda, filozofia a náboženstvo

 

Západné systémy pravdy, ako aj západné umenie, je v období krízy. Tri hlavné systémy pravdy zodpovedajú trom systémom kultúry. Rozlišujú sa ideačný, idealistický a senzitívny systém pravdy a znalosti. Systém pravdy, alebo noriem/zákonov je rozhodujúcim faktorom pri determinácii všetkých spoločenských javov. Sorokin podrobne hovorí o senzitívnom systéme pravdy, ktorý je dominantným pre modernú spoločnosť, a zdôrazňuje, že systém aj teoreticky aj prakticky je vo fáze krízy. Pravda je redukovaná do úrovne podmienečnosti.

Napríklad, v oblasti ideológie je kríza vyjadrovaná ako chaos v politických ideológiách, keď sa všetky predošlé ideológie, všetky variácie demokracie, liberalizmu, komunizmu alebo anarchizmu vyčerpali. Vyčerpali sa aj myšlienky rovnosti, slobody, slobodného podnikania, všeobecnej prosperity, ktoré niekedy inšpiroval milióny ľudí, ale v 20.storočí, podľa Sorokina, v podstate stratili svoju aktualitu.

Stav, v ktorom sa nachádza senzitívna pravda (veda, filozofia, náboženstvo) sa veľmi podobá stavu, ktorý je vo výtvarnom umení. Oba systémy dosiahli dekadencie, prechodného obdobia. Hoci tieto systémy mali dôležitý prínos pre celú sumu ľudských výdobytkov, teraz už ani jeden z nich nie je užitočný pre západnú spoločnosť a vôbec ľudskú civilizáciu. „Pokiaľ pokračuje ľudská história, bude existovať aj večný cyklus kultúry”

 

 

 

 

Systémy etiky a práva

 

Každá spoločnosť ma svoje zákonodarné normy, ktoré determinujú ľudské správanie. Etické ideály a právne normy sa rozlišujú podľa svojho charakteru a obsahu v rôznych spoločnostiach. V oblasti etiky sa kríza vyjadruje v relativizácii etických hodnôt a právnych noriem. Etické normy sa stávajú maskovaním pre egoistické záujmy “múdrej minority”. Tieto hodnoty v podstate stratili svoju prestíž a sú „devalvované“. Právo je viac vnímané ako nástroj v rukách vládnucej elity, ktorá využíva svoju silu pre exploatáciu ostatných skupín obyvateľstva.

Etické a právne normy už nemôžu mat taký vplyv na spoločnosť ako to bolo v minulosti. Hrubá sila a násilie sa stávajú hlavným faktorom kontroly v ľudských vzťahoch. Výsledkom degradácie náboženských, etických, právnych hodnôt je mravný nihilizmus, presvedčenie v tom že “sila je právo”.  Tento stav “mravnej anarchie” sa podľa Sorokina stal príčinou vypuknutia vojen, revolúcii a konfliktov, kvôli ktorým 20.storočie sa stalo najkrvavejším za dvadsaťpäť storočí grécko-rímskej a západnej histórie. Namiesto myšlienky kresťanskej lásky v západnej spoločnosti prišla nenávisť: nenávisť človeka voči človeku, triedy voči triede, národu voči inému národu, štátu voči štátu, rasy voči rase. “Keďže naša spoločnosť je v takomto stave, prudký nárast konfliktov, zločinov a vojen nie je prekvapujúci”, zdôrazňuje Sorokin. Jediným riešením tejto krízy, v ktorej sa nachádza západná spoločnosť, je prechod k novej forme kultúry a nová absolutizácia a univerzalizácia hodnôt. Takto to poníma Pitirim Sorokin.

 

 

 

 

Zaver

 

V dôsledku svojej analýzy Sorokin prišiel k záveru, že 20.storočie ako jedna z dôb kultúrneho a historického vývoja ľudstva, môžeme charakterizovať ako dobu “dump culture”, “kultúry odpadu”. Kultúra 20.storočia a ľudské vedomie našej doby sa stali medzinárodným trhoviskom, kde môžeme nájsť všetko, a kde sa rôznorodé hodnoty rýchlo menia jedna po druhej. Toto sa prejavuje v našom myslení, viere, ideách alebo vkusoch. Proces stanovenia uvedomelosti človeka je zmyslom prechodnej doby. Pretože zachovanie starých noriem ľudských vzťahov by nevyhnutne priviedlo ku katastrofe, číže riešením krízy je „mravná rekonštrukcia spoločnosti“.

Na základe svojich všestranných výskumov Sorokin ukazuje zaujímavý  obraz krízy. Aj keď tento obraz vyzerá dosť tragicky, Sorokinova teória nenesie žiadny pesimistický charakter, lebo Sorokin si myslí, že kultúra a človek ako mravná bytosť  nemôžu zomrieť. Prechod od jedného kultúrneho typu k druhému len ukazuje zaujímavú schopnosť ľudstva, ktoré po vyčerpaní  potenciálu jedného kultúrneho typu pokračuje svoju cestu k nejakému inému kultúrnemu systému. Sorokin si myslí, že kríza nie je agóniou ľudstva, ale je len zničením starej formy kultúry, za ktorou nevyhnutne nasleduje nová.

 

 

 

 

 

 

Použitá literatúra

 

А.Н.Елсукова , История социологии: Учеб. пособие, Минск, 1997 (A. N. Jelsukova, História sociológie: Učebňa pomôcka, Minsk, 1997)

 

Сорокин П.А. Человек. Цивилизация. Общество, Москва, 1992. (Sorokin P.A., Človek, Civilizácia, Spoločnosť, Moskva, 1992)

 

Sorokin, Pitirim A. Social and Cultural Dynamics, reprinted: Transaction Publishers, New Jersey, 1985 (Sorokin, Pitirim A., Socialna a kultúrna dynamika, Transaction Publishers. New Jersey, 1985)

 

Sorokin, Pitirim A. The Crisis of our Age. E. P. Dutton, Boston, 1941. (Sorokin, Pitirim A. Kríža nášho veku, E.P. Dutton, Boston, 1941)

Sorokin, Pitirim A. Man and Society in Calamity, New York, 1942 (Sorokin, Pitirim A, Človek a spoločnosť v kalamite, New York, 1942

Coser, Lewis A. Masters of Sociological Thought. 2nd ed. New York, Harcourt Brace Jovanovich, 1977 (Coser, Lewis A., Majstri sociologického myslenia, 2. vydanie, New York, Harcourt Brace Jovanovich, 1977)

 


Описание работы
20.storočie je obdobím, ktoré sa začalo krízou Západnej Európy a celej západnej civilizácie. Do konca XIX. storočia ľudstvo bolo spokojné s ponímaním pojmu “kultúra” ako civilizácii, sumy vedeckých a technických úspechov, ktoré dovoľujú jednotlivcom dôstojne žiť v spoločnosti a maximálne využívať jej prospechy. Avšak na začiatku XX. storočia ľudstvo pochopilo, že vedecko-technický progres nevedie priamo ku kultúrnej prosperite a duchovnej spokojnosti, a že prudký rozvoj techniky môže spomaliť, a niekedy aj poškodiť rozvoj kultúry.
Содержание
Obsah 1
Úvod - začiatok krízy západnej kultúry 2
Hodnoty ako základ kultúry 3
Vplyv krizy na umenie 4
Systémy pravdy: veda, filozofia a náboženstvo 6
Systémy etiky a práva 7
Záver 8
Použitá literatúra 9